Z domu sme vyrazili neskôr ako obvykle, na parkovisku v Bielom potoku sme boli o 10:30. Parkovisko puká poriadne vo švíkoch. Zaplatíme 5€ a vyrazíme na túru cez Jánošíkove diery. Boli sme tu strašne dávno, a poriadne sa zmenili chodníky k lepšiemu a bezpečnejšiemu priechodu. V tej chvíli som vôbec neľutoval tých 5€ za parkovné, keď som videl aký poriadny kus roboty tu odviedli. Hore postupujeme pomaly, v takomto čase strašné množstvo ľudí, ktorý chcú prejsť po rebríkoch Jánošíkove diery. Sú nádherné, po dažďoch tam tečie veľké množstvo vody. Voda padá z obrovským hukotom. Keď opustíme rebríky, konečne môžeme zrýchliť chôdzu. 

Jedno sobotné ráno sa prebudíme do slnečného dňa, búrky hlásia okolo obeda. Poďme na Vtáčnik, a už sa vezieme do obce Prochot. Na konci obce je zákaz vjazdu, odstavíme auto pri náučných tabuliach a asfaltkou v lese začneme stúpať na Vtáčnik. V noci bola búrka, lesom je to stále parádne chladné. Zo žltej značky, odbočujeme na zelenú kde je rúbanisko, tu pociťujeme aká je spara a teplo. Chodníky sú poriadne rozmočené, ako by sme išli bažinami, sme aj poriadne mokrý. Konečne sa opäť dostávame do lese, kde je žitelne. Napájame sa na modrú značku , ktorá nás privedie na Tri Chotáre. 

Po práci sme sa vybrali smer L. Revúce. Na parkovisku sú odstavené 3 autá. Prezlečiem sa a vyrazíme chodníkom k ferratám. Cestou sme streli jednu dvojicu, ktorá odchádzala k autu. Pod ferratmy si nasadíme výstroj a začíname zdolávať jednu ferratu po druhej, skala je krásne presvietená slnkom. Takto podvečer, to nemá chybu. Žiadny ľudia, ticho a pohoda pri zdolávaní ferrát. Pri nástupoch to trochu kĺže, po dažďoch je zem mokrá, kým zídeme z jednej na druhu, tak máme topánky nabité blatom. Micka sa pri druhej ferrate vymení a idem druhý ja, aby som je blatom nezahádzal tvár. 

Po piatkových výdatných dažďoch, sme sa v sobotu vybrali do Chočských vrchov na prekrásny okruch dvoch dolín. Začíname v Prosieku, parkovné 2 € - dostali sme mapku. Vyrážame do doliny, na začiatku je poriadne husto, veľa rodiniek s malými deťmi, keď zistia koľko veľa vody tečie, tak sa otáčajú a vracajú späť k autu. Aj my sme prekvapený, koľko veľa vody tečie v koryte. Ako stúpame vyššie, chodník ktorý ide po dne potoka je teraz zaplavený, musíme si hľadať cestu mimo neho. Je to úplne iné, keď je v koryte voda. Ako stúpame vyššie, chodník ide mimo koryta potoka. Je strašné teplo, potok prijemne chladí a v Prosieckej doline je žitelne. Z chodníka odbáčame k vodopádu Červené piesky.

Môj tretí deň v Tisovci sa zobúdzam o čosi neskôr. Zídem dole, Pablo ma už čaká na terase oblečený v turistickom. Vyrážame pomedzi domčeky a napojíme sa na žltú značku. Pablo mi vraví že sa to chodí večinov z opačnej strany. Chodník je premočený po večernej búrke, ale nie je tak strmý že by nám preklzovli topánky. Na Kordových lúkach vidím sa pásť jelenicu, ako započuje že prichádzame, hneď je preč. Pokračujeme nahor pekným lesom, veľkým cikcakom sa dostaneme na najstrmší úsek nášho výstupu. Chodník je dosť zarastený tak musíme opatrne kráčať aby sme si niečo nespravili. 

Brat ma zvolal na víkend k jeho spolužiačke do Tisovca. Ja som si pribalil veci na turistiku, chcel som spoznávať okolie Tisovca. Urobil som dobre, v sobotu ráno sadám na zubačku a odveziem sa do sedla Zbojská. A dám si NCH Juraja Surovca. V sedle prejdem cez cestu a začnem stúpať na vyhliadku, som tu skoro, dvere sú zatvorené. Mne to nevadí, kochám sa krásnou prírodou v sedle Zbojská. Ešte kúsok idem po červenej/Rudná Magistrála/ a zabáčam do ľava na zelenú, ktorá ide cez pekný les popri potoku. Je tu jaskyňa na Remate. Je to uzučký otvor, nepokúšal som sa cezeň prepchať, už nemám atletickú postavu.