^späť

foto1 foto2 foto3 foto4 foto5
foto5

Posledné komentáre

  • Krížna - Ramžiná - Krížna - Rybo - VIDEO

    Dakujem
    som rad ze sa paci
     
  • Krížna - Ramžiná - Krížna - Rybo - VIDEO

    Velka poklona
    Parada, velmi pekne spravene video. Tie zabery z ...
     
  • Vianoce, ako na jar

    Snehomili..
    No krasne .ani ste nestihli vytravit a uz drsr ten ...
     
  • Dobrý začiatok 2017 - video

    Poklona
    Krasne ste to odpalili,techni ka prasanová užasná,Zdenko ...

Login Form

Vtáčnik – 13.2.2015

Vtáčnik – 13.2.2015_4Celotýždňové pracovné šialenstvo vyvrcholilo piatkovou smenou a je len zázrakom, že sa mi nepodarilo nikoho zadrhnúť. Je možné že životy zachraňovali netrpezlivé Lakyho telefonáty, ktoré nechávali tušiť na šľapanie plodný víkend. A tak po niekoľkodňovom dorozumievaní sa, prišiel ten moment na ktorý sme čakali. O 14tej padla a ja som neváhal ani minútu, no minútu možno áno, a upaľoval domov po výstroj. Po technických komplikáciách a poruchách na Opli ktorý zrejme nezvládol dlhú cestu z Álp, sme aj vzhľadom na dnešnú destináciu zvolili istejší dopravný prostriedok – terénne Suzuki.

S výstrojom napchatí v tom prťavom autíčku sme netušili, do čoho sa vlastne púšťame. Počiatočný plán bol celkom dobrý, vyviezť sa do lyžiarskeho strediska na Malinom Brde a tam sa venovať najstaršiemu remeslu (šlapaniu) smerom na Vtáčnik a Šiprúň. Počiatočné rozpaky zo strmej a neudržiavanej komunikácie sme rýchlo zahnali a terénne autíčko pomaly ale isto odhrýzalo zo zvolenej trasy. Už niekde v prvej štvrtine sme prišli na to, že cesta je čistý ľad a je zrejmé, že tých pár vozidiel čo majú povolenie na vjazd, že všetci z nich používajú reťaze. Keďže risk je väčšinou ziskom, nenechali sme sa rušiť neblahými myšlienkami o prestarnutých pneumatikách a absencii reťazí a ďalej sa spoliehali na trvalý pohon všetkých štyroch kolies. V záverečnej časti a teda najstrmšom stúpaní, mi začalo dochádzať, že cestu nemusíme zvládnuť. Autíčko čoraz viac spomaľovalo aj napriek tomu, že kolesá sa krútili stále rovnako rýchlo. Zastali sme uprostred strmáku, avšak nie na dlho. Vozidlo sa rozbehlo opačným smerom. Laky navrhol stratégiu brzdenia, avšak s ňou sme nepochodili, nakoľko od zastavenia som mal nohu stále na brzde a dokonca som sa pokúšal overiť aj brzdný účinok brzdy ručnej, čím som si nebol celkom istý. Tu sa Laky cez otvorené dvere presvedčil, že jedno koleso sa nám ešte stále točí a pre to som silnejšie dupol na brzdu. No to tiež nepomohlo. Teda, Lakyho hlásenie znelo že už sa netočí žiadne koleso, avšak autíčko sa pohybovalo čoraz rýchlejšie dolu svahom. Po prejdení stopäťdesiat metrov, nás spásonosná myšlienka zaradenia rýchlosti v priamom smere, ktorá nás mala zbrzdiť, skrútila kolmo na cestu a šťastnou náhodou oprela o snehový mantinel. V prvom momente som bol za tento výkon pochválený, avšak po tom čo som objasnil že ide o čistú náhodu, sme to nechali visieť v rovine humornej a vzrušujúcej udalosti. S hodnotením, že pre budúcnosť je to výborné riešenie vzniknutej situácie som tento krát otočil autíčko predkom dolu kopcom. Naša spanilá jazda tak pokračovala. Kĺzačka po zmrznutej ceste nebrala konca. Jediným šťastím bolo, že to nie je voľne prístupná komunikácia. Po ďalších prekĺzaných dvesto metroch sa mi darí nájsť stratenú trakciu a neskôr aj výborné miesto na parkovanie. Tu sme sa prestrojili do skialpov a starosti o cestu návratu po zľadovatenej asfaltke sme prenechali môjmu budúcemu Ja. Šliapeme cez Suché Hrabovo, kde stretávame zmätených nemeckých bežkárov smerujúcich z Borišova do Ružomberka. Prezisťujeme podrobnosti, nakoľko Borišovská destinácia nás zrejme čaká už na druhý deň. Dokonca nás tu stretáva aj signál mobilný nesúci tóny veselého Xeroxovho hlasu, ktorého lákame na zajtrajšiu šliapačku, prípadne na ďalšiu tradičnú Svorkáčsku akciu nevídaných rozmerov: Brnčalka. Ale to je ešte ďaleká a netušená budúcnosť. Nakoľko je už čosi po šestnástej hodine usudzujeme, že Kalamitu vykonávajúcu plavné kristiánky (aj keď, kto vie...) so svojimi žiakmi na lyžiarskom už asi neuvidíme. Za družného rozhovoru mnohých tém a nenápadnou Lakyho reklamnou propagáciou určitých výrobkov z oftalmologického  odvetvia, sa dostávame na vrchol Vtáčnika. Ešte pred vrcholom prímam informáciu od môjho dvorného mechanika Mariana, že Oplík je už hotový. Z toho dôvodu a samozrejme aj z príčin blížiacej sa tmy, prehodnocujeme pôvodné odhodlanie dostať sa až na Šiprúň. Pár rýchlych fotiek, MMS Cucovi a frčíme dole. Trasa tento krát vedie lesom po zelenej smerom na vrchol Málinného a odtiaľ po zjazdovke dole. Na jeho vrchol nás sprevádza cesta zasneženým rozprávkovým lesom a krvavo červené večerné zore slnka, ukladajúceho sa na nočný spánok. Okrem jedného páriku tu stretávame zúrivo vyzerajúci ratrak, frézujúci zjazdovku. Šofér na nás zagáni v neblahej predtuche, že mu chceme zničiť jeho dielo. Nakoniec ho zrejme ukľudní fakt, že svoju mzdu dostane aj napriek takým kazičom menčestru, ako sme my. Stŕhame pásy a závratnou rýchlosťou si to fičíme dolu, kde niekde v šeru tušíme cestu s autom a tak tam smerujeme. Dostávame sa zo zjazdovky a krásna biela pláň zaručuje nevšedné zážitky. Tie na seba nenechali dlho čakať. Zisťujeme, že to mäkké pod nami už nie je len sneh, ale aj zradné bariny nikdy nezamŕzajúceho močiaru. Chvíľka trápenia a zablatených paličiek, ale prežili sme. Dostávame sa na cestu smerujúcej k autu. Pomaly v nás začína rásť napätie z blížiacej sa jazdy. Auto je našťastie na svojom mieste a za ten čas nikam samo neodišlo, nakoľko aj táto obava nám chvíľu zamestnávala mysle. Po rýchlom nalodení, vyrážame na život ohrozujúcu a nervy drásajúcu jazdu. Je tma a tak máme aspoň výhodu skorého zbadania protiidúcich vozidiel. To čo však nik z nás nečakal, bolo auto rútiace sa za nami. Smelý chlapík mal obuté reťaze a nechápavo tak pozeral na naše počínanie. Podarilo sa nám ho pustiť pred seba, avšak aj tento manéver priniesol svoje obete. Laky vystupuje a predvádza precízne naučené pohyby z pred dvoch týždňov z Tureckej. Auto sa nám darí opäť dostať na cestu a pokračuje sa. Ďalšie, tento krát protiidúce vozidlo púšťame bez komplikácií. Nápad driftovať záverečnú veľkú zákrutu sme zavrhli, avšak rozhodnutie nevbehnúť do vyjazdených koľají novej časti asfaltky nám prináša ďalšiu ranu osudu vo forme auta nebezpečne balansujúceho na hrane škarpy. Už dávno sme sa vzdali myšlienky že stihneme ísť vyzdvihnúť Oplíka zo servisu, ale takúto ranu pod pás sme skutočne nečakali. Našťastie však rýchly a profesionálny Lakyho zákrok opäť odvrátil najhoršie a my sme sa už pohodlne a bezpečne dostali na Hrabovské parkovisko, kde sme stretli auto čo nás predbiehalo. Práve skladali reťaze. Občas mám pocit, že Laky skutočne chodí tajne k Hučovi na hasičské a záchranárske školenia. Úspech sme mali aj s Oplíkom, nakoľko Majo na nás počkal, čo mu však vynieslo ďalších zúfalých šoférov s poruchami vozidla. A to mal byť už dávno doma a psychicky a fyzicky sa pripravovať na preteky Čutkovský šlak. Dúfam, že sa na nás za to nebude moc hnevať, veď nakoniec získal medajlu. Autíčka sme tak zdarne odviezli domov a dohodli sa na večernej bojovej porade U Dubčeka.


  • Zobrazení: 208
  • Zobrazení: 153
  • Zobrazení: 141
  • Zobrazení: 206
  • Zobrazení: 143
  • Zobrazení: 152

Komentárov  

0 #4 .Bratranec 2015-02-27 19:38
Sa mi zdá, že málo piješ. Preto Ťa choroby vyhľadávajú.

Pamätaj: "Nedáš telu, duša odíde."
Citovať
0 #3 .Laky 2015-02-27 16:09
Veru, tá Brnča mrzí aj mňa :-/ dokokosa, ale ešte furt nie som OK
Citovať
0 #2 .Bratranec 2015-02-26 20:23
ale tak hádam také zlé to nebude :)

a navyše bol si so mnou tak to poznáš

len je škoda, že nejdeš na Brnču
Citovať
0 #1 .Laky 2015-02-26 19:48
Bratranče, ty máš talent! Rovnako, ako zápisky z AUT, aj toto som si prečítal so záujmom :) A bavilo ma to!
Citovať

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

Copyright 2018  Horskí Cocoti - HOCO