O druhej ráno som sa vrátil z oslavy karátových 50tin. Trochu som pospal a o 8mej vyrážam z domu. Cítim sa ako kocúr na rozpálenej strieške. Začnem šliapať cez Malachov, Ortuty, vymetám studničku cestou. Už o deviatej pečie slnko ako na Sahare. Bude to ťažký deň, Králiky a Kordíky dám do pohody. Na Kordíkoch doplním tekutiny pri rozprávkovej studničke. Za Kordíkmi stúpam na Štefanku, našťastie zvážnica je pokrytá stromami, cely čas idem v chládku. Za ňou to zjazdím na hlavnú cestu smer Martin, 400m po nej a odbáčam do Zalámanej doliny. 

Pri obecnom úrade Divičie odstavím auto, vyložím bicykel, obujem tretry a začne šliapať cez dedinu smer Kráľovce-Krnišov. Cesta je dosť rozbitá, a začína sa hneď od začiatku pekne vlniť. V Krnišove je pekná zvonica, pofotím a pokračujem ďalej už po zachovalej asfaltke, ale vôbec netušiac aká stojka ma čaká. Našťastie je to v hustom lese, nepociťujemúpek slnka. Od Hrubej hory to začína konečne klesať, spúšťam sa k v.n. Žibritov. Tu si dám odpočinok osviežim sa a pokračujem po cyklotrase k Štangarígeľu /Krupinské bralce/. Už strašne dlho som sa sem chystal, konečne som sa tam dostal. 

Konečne sa mi podarilo odjazdiť moju obľúbenú klasiku. O 9tej vyrážam z BB, Mišo mi poradil aby som nešiel po ceste na Donovaly, ale odbočil v Jakube pri kostole cez most a poza potok som sa dostal k zhorenému motorestu v Uľanke. Som sa spustil a bol som pri tunely na Španielsku dolinu. V chládku smerom na hor, sa výborne šľape. V polke kopca zabáčam na zvážnicu, ktorá je jemne rozbitá od ťažby dreva. Ale nie je to nič katastrofálne. Dnešný deň sa mi nešliape do pedálov dobre, dosť sa trápim a zatínam zuby. Dostanem sa do sedla medzi Predným dielom a Pánskym dielom. Lúky sú tu pekne pokosené, predtým to spásali ovce. Dosiahnem najvyšší vrchol – Pánsky diel. 

Z domu sme vyrazili neskôr ako obvykle, na parkovisku v Bielom potoku sme boli o 10:30. Parkovisko puká poriadne vo švíkoch. Zaplatíme 5€ a vyrazíme na túru cez Jánošíkove diery. Boli sme tu strašne dávno, a poriadne sa zmenili chodníky k lepšiemu a bezpečnejšiemu priechodu. V tej chvíli som vôbec neľutoval tých 5€ za parkovné, keď som videl aký poriadny kus roboty tu odviedli. Hore postupujeme pomaly, v takomto čase strašné množstvo ľudí, ktorý chcú prejsť po rebríkoch Jánošíkove diery. Sú nádherné, po dažďoch tam tečie veľké množstvo vody. Voda padá z obrovským hukotom. Keď opustíme rebríky, konečne môžeme zrýchliť chôdzu. 

Jedno sobotné ráno sa prebudíme do slnečného dňa, búrky hlásia okolo obeda. Poďme na Vtáčnik, a už sa vezieme do obce Prochot. Na konci obce je zákaz vjazdu, odstavíme auto pri náučných tabuliach a asfaltkou v lese začneme stúpať na Vtáčnik. V noci bola búrka, lesom je to stále parádne chladné. Zo žltej značky, odbočujeme na zelenú kde je rúbanisko, tu pociťujeme aká je spara a teplo. Chodníky sú poriadne rozmočené, ako by sme išli bažinami, sme aj poriadne mokrý. Konečne sa opäť dostávame do lese, kde je žitelne. Napájame sa na modrú značku , ktorá nás privedie na Tri Chotáre. 

Po práci sme sa vybrali smer L. Revúce. Na parkovisku sú odstavené 3 autá. Prezlečiem sa a vyrazíme chodníkom k ferratám. Cestou sme streli jednu dvojicu, ktorá odchádzala k autu. Pod ferratmy si nasadíme výstroj a začíname zdolávať jednu ferratu po druhej, skala je krásne presvietená slnkom. Takto podvečer, to nemá chybu. Žiadny ľudia, ticho a pohoda pri zdolávaní ferrát. Pri nástupoch to trochu kĺže, po dažďoch je zem mokrá, kým zídeme z jednej na druhu, tak máme topánky nabité blatom. Micka sa pri druhej ferrate vymení a idem druhý ja, aby som je blatom nezahádzal tvár.